"Výťah" na Chvatimechu oslavuje

Nedávno uplynulo 55 rokov od sprevádzkovania v súčasnosti najstaršej sedačkovej lanovky. Na Chvatimechu ju postavili milovníci lyžovania a turistiky. Tí boli zväčša zamestnancami Strojární Piesok a železiarní v Podbrezovej. Nejeden z nich aktívne pôsobil v Telovýchovnej jednote Piesok.

Celý nápad postaviť lanovku v tomto krásnom kúte Veporských vrchov sa zrodil za kurióznych okolností. Gabriel Ťatliak, vtedajší šéfkonštruktér piesockých strojární a všestranný športovec si na Chopku poranil koleno. Gáborovi, ako ho jeho priatelia volali, počas liečby skrsla v hlave myšlienka postaviť dopravné zariadenie, ktorým by sa lyžiari vyviezli na svah pohodlne - bez potreby odopínať si pred nástupom lyže.

Stavať sa začalo v roku 1953. Po zameraní 560 metrov dlhej trasy, výrube pásu lesa na základe získaného povolenia získaného z Okresnej lesnej správy v Brezne, prišla ďalšia úloha - betónovanie základov budúcich staníc a pätiek budúcich podpier. Práca to nebola ľahká. Betón sa miešal ručne a na miesto sa vynášal vo vedrách. Stavalo sa v náročnom strmom teréne. Veď priemerný sklon trate lanovky je 46,14%. Neskôr brigádnikom uľahčovala prácu provizórna nákladná lanovka. Ruku k dielu pridali aj učni z piesockého učilišťa. Rovnako ako ostatní, bez nároku na odmenu. Mnohí z brigádnikov si dodnes spomínajú aj na nesenie viac než trištvrťton ťažkého vratného kolesa - lanáča ku vrcholovej stanici dvadsiatkou brigádnikov na troch rovnobežne upevnených tyčiach.

Dňa 12. februára 1955 bola lanovka uvedená do prevádzky. Ňou sa ale výstavba Lyžiarskeho strediska detí a mládeže neskončila. Postupne boli v stredisku vybudované ubytovacie kapacity pri údolnej stanici lanovky, lyžiarska chata (neskôr pomenovaná Bernardín) pri vrcholovej stanici, tri vleky a večerné osvetlenie. Konečná dĺžka zjazdovky presiahla dva kilometre. Takto stredisko nadobudlo dnešnú podobu. V sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch tu lyžovali budúce osobnosti bieleho športu: zjazdárka Lucia Medzihradská - učastníčka zimných olympijských hier, Dagmar a Soňa Kuzmanové, bratia Gondekovci, Milan Sekelský atď.

Žiaľ, po roku ´89 už Chvatimech nedokázal udržať krok s modernými strediskami v okolí, akými sú Mýto pod Ďumbierom či Tále. V roku 1996 lanovka stratila oprávnenie prepravovať osoby.

V roku 2003 si lyžiarske stredisko vzal do prenájmu Robert Hauer. S veľkými cieľmi sa kúsok po kúsku pustil do obnovy celého strediska vrátane chaty Bernardín (pôvodná bola zbúraná na jar 2009, toho času prebieha výstavba novej). Jednou z priorít je aj sprevádzkovanie historickej lanovky pre verejnosť. Toto horské dopravné zariadenie smie totiž voziť len náklad a obsluhu. Uvažuje sa nad sa spoluprácou s blízkou Čiernohronskou železničkou - ďalšou technickou pamiatkou. Konečne, tých technických je v blízkom okolí neúrekom: vodojem s valcovitou vežou v areáli bývalých Strojární Piesok postavený v roku 1906, časť liatinového mosta z roku 1810 - prvého vyrobeného v habsurskej monarchii, najstaršia vysoká pec na Slovensku - postavená v roku 1795 v lokalite Tri vody neďaleko Osrblia.

V roku 2006 lanovka získala certifikát od Prvého medzinárodného múzea lanových dráh v Berlíne deklarujúci jej jedinečnosť. V súčasnej dobe je myšlienka opäť sprevádzkovať lanovku pre turistov a lyžiarov ešte silnejšia. K tým skôr narodeným sa pridávajú mladí nadšenci nielen z blízkeho okolia, ale aj z rôznych kútov Slovenska. Na brigádach obnovujú nátery či kosia porast na trase lanovky.

Na záver spomeňme aspoň zopár mien: Ing. Július Starke, Jozef Kamaráš, Ladislav ,,Vlado" Králik, Štefan Mráz, Vojtech Vichr a mnoho ďalších, ktorí sa na stavbe tohto horského dopravného zariadenia nielen podieľali, ale na jeho údržbu obetovali množstvo voľného času. Práve im patrí veľká vďaka za to, že sa táto jedinečná lanovka dožíva takého úctyhodného veku.

Autor: Ján Palinský

Článok